Elis a Ester sú sestry. Obe majú rady šport a pobyt v prírode.
Nemajú rady príkazy a zákazy. Jedného slnečného
prázdninového dňa sa vybrali na bicykloch na blízku hrádzu.
Ako väčšina detí, tak aj Elis a Ester často
zabúdali na dobre mienené rady rodičov,
týkajúce sa bezpečnosti pri športových alebo im
podobných činnostiach. Takže aj teraz zobrali
bicykle zo záhradného domčeka a hor sa na
hrádzu bez cyklistickej prilby. Cez prázdniny sa
to na hrádzi hmýrilo cyklistami, korčuliarmi,
bežcami a mamičkami s malými deťmi.
Opatrnosť bola na mieste. Elis a Ester nedbali na
to, že na hrádzi sa nachádza množstvo ľudí
a rozhodli sa, že si dajú na bicykloch preteky. Dohodli si trasu
a poď ho s vetrom o preteky. Nakoľko bola Ester lepšia
cyklistka ako Elis, nebolo pochýb, kto sa stane víťazom
pretekov. Asi po piatich minútach pretekania sa, Ester preťala
pomyselnú cieľovú pásku, keď tu zrazu začula bolestivý výkrik
svojej sestry. Rýchlo s bicyklom zastala a obzrela sa za seba,
kde zbadala skupinku ľudí ako sa skláňa nad jej sestrou a nad
niekým, koho vôbec nepoznala. Rýchlo pribehla k tejto skupinke
ratovať svoju sestru. Pohľad na ňu nebol vôbec príjemný. Elis
po tvári stekala krv a silno kričala od bolesti. V rýchlosti zistila
z počúvania okolo stojacich šudí, že je sestra nedávala
poriadne pozor a vo veľkej rýchlosti sa zrazila
s desaťročným dievčaťom, ktoré išlo pred
ňou na kolobežke. O malú chvíľu už bolo
počuť maják prichádzajúcej sanitky. Tá
naložila Elis a odviezla ju na urgentný príjem
do detskej nemocnice na Kramároch. Ester
sa s malou dušičkou vrátila domov, odkiaľ
zavolala mame a otcovi a do telefónu im
s plačom povedala, čo sa stalo a kde sa Elis nachádza. Rodičia
v tej chvíli urýchlene upustili
od svojich povinností a utekali
do nemocnice na Kramároch.
Službukonajúci lekár im
povedal, že ich dcéra utrpela
vážne zranenie hlavy
a poprosil ich, aby počkali do
ukončenia všetkých vyšetrení.
Čas plynul neskutočne
pomaly. Po asi troch hodinách sa vo dverách čakárne objavil
doktor a rodičom Elis povedal správu, ktorú by nechcel počuť
žiaden rodič. Doktor im s ľútosťou oznámil, že Elis si pri páde
poranila hlavu a poškodila zrakové centrum v mozgu, čoho
následkom je trvalá strata zraku. Taktiež
podotkol, že ak by mala na hlave prilbu,
nemuselo k ničomu takémuto dôjsť. Po tejto
správe sa Elisiným rodičom v tej chvíli zrútil
svet. Rodičia túto informáciu s ťažkým
srdcom prijali a boli ochotní pre svoju dcéru
urobiť čokoľvek. Lekári si Elis nechali
v nemocnici, a tak rodičia za ňou pravidelne
chodievali na návštevy. Elis vzhľadom na svoj vek ešte plne
nechápala svoj aktuálny zdravotný stav, hendikep. Rodičia Elis
pomaly prekonávali prvotný šok z diagnózy svojej dcéry. Zistili,
že v súčasnej dobe je mnoho literatúry a organizácií, ktoré
pomáhajú takto hendikepovaným ľuďom a ich rodinám. Rodičia
Elis sa dozvedeli, že život s takýmto postihnutým nie je vôbec
jednoduchý. Problémom pre ľudí s takýmto zdravotným
znevýhodnením je najmä orientácia a samostatný pohyb ako aj
vykonávanie rôznych činností či už vonku alebo v domácnosti.
Z dostupných materiálov sa dozvedeli, že pre deti so zrakovým
postihnutím existuje špeciálna škola, ktorá takéto deti pripravuje
na život. Veľkým pomocníkom im je Únia nevidiacich
a slabozrakých Slovenska, prostredníctvom ktorej je
poskytovaná aj tzv. sociálna
rehabilitácia, ktorej obsahom je výcvik
priestorovej orientácie a samostatný
pohyb, nácvik vykonávania bežných
denných činností a prác v domácnosti,
výučba Braillovho písma (čiže písma
nevidiacich), rozpoznávanie peňazí ako
aj ďalšie činnosti, ktoré sú potrebné pre
život so zrakovým postihnutím. Rodičia
Ester a Elis zozbierali veľa informácií
a uvedomili si, že život po prepustení Elis z nemocnice sa im do
značnej miery zmení. Elis bude zo začiatku vyžadovať viac
pozornosti a pomoci. Zapojiť sa bude musieť aj Ester, ktorá
rodičom sľúbila, že bude Elis pomáhať najlepšie ako bude
vedieť a môcť. Nakoniec nadišiel deň, kedy Elis prepustili
z nemocnice. Rodičia a Ester sa tešili, že konečne budú všetci
spolu aj keď vedeli, že už to nebude tak ako predtým. Zároveň
si uvedomili, že zdravie je najdôležitejšou ľudskou hodnotou.
Ester sľúbila rodičom, že ich zákazy a príkazy už nebude brať
na ľahkú váhu, pretože si uvedomila, že keby rodičov poslúchla
aj v ten osudný deň, kedy došlo k úrazu Elis a zobrali by si
prilby so sebou, nemuselo dôjsť k trvalému poškodeniu zdravia
jej sestry.
