Je veľa ľudí na svete so zdravotným znevýhodnením a ja som jeden z nich.
Letné prázdniny som trávil u mojej babky, boli to super prázdniny, až na to, že som bol stále smädný, bolo leto, tak som si myslel, že je to normálne, ale ten smäd sa nijako nedal uhasiť. Potom som išiel na prázdniny k druhej babke a stále som bol veľmi smädný a cítil som sa slabo a veľmi zle. Moji rodičia ma vzali do nemocnice a tam nám oznámili, že mám diabetes 1. typu, čiže cukrovku. Vôbec som netušil, že čo to je. Bol som až tak zle na tom zdravotne, že som bojoval o život a vďaka Bohu som ten boj zvládol. Rodičia i ja sme sa museli veľa učiť o diabete. Prvé pichanie do prsta na zmeranie glykémie, prvá injekcia inzulínu, veru mal som slzy v očiach. Bol som prvý krát v nemocnici, často som plakal, lebo moji rodičia na príkaz lekárov nemohli so mnou v nemocnici zostať ani prvú noc. A tak som sa musel naučiť všetko čo k životu potrebujem. Učil som sa rýchlo, lebo som chcel byť čím skôr doma. Moji rodičia každý deň chodili do nemocnice za mnou a aj sa učiť o inzulíne, jedle a ako sa majú odteraz o mňa starať. O pár dní som mal nastúpiť do druhého ročníka a mňa práve prepustili z nemocnice. Život sa mi zmenil, ale vďaka podpore, ktorú stále mám sa mi dobre darí. Môj deň a vlastne i noc sú úplne iné, ako u zdravých detí. Musím jesť pravidelne šesť krát denne, pred každým jedlom si musím zmerať glykémiu a podať inzulín. Jedlo mi rodičia musia presne podľa pokynu lekára prepočítať na sacharidové jednotky. Nemôžem cvičiť, keď mám nízky, alebo vysoký cukor, ale pohyb je pre mňa veľmi dôležitý. Pol roka po zistení diabetu mi prestal pracovať pankreas, tak moje telo si nedokáže vytvoriť inzulín, ktorý potrebujem. Teraz mi inzulín dávkuje 24 hodín denne inzulínová pumpa. Pumpa sa stala mojou neoddeliteľnou súčasťou. Vďaka nej sa nemusím tak často pichať do prsta a ukazuje mi, akú mám hladinu cukru nepretržite. Často sa pýtam aj teraz prečo práve ja? Dnes viem, že za túto moju chorobu nemôžem ani ja, ani moji rodičia a robíme všetko preto, aby som mohol žiť , ako zdravé deti. Stalo sa mi, že som išiel na nafukovací, skákací hrad a majiteľ ma odtiaľ vykázal, lebo ma nechcel s inzulínovou pumpou tam pustiť, bolo to pre mňa sklamanie a nič som ani rodičom nepovedal, až doma a oni mi vysvetlili, že som ich mal na to upozorniť a teda by vysvetlili, že čo to mám za prístroj, ale bolo to pre mňa poučenie. Raz som išiel k inému lekárovi a ten sa ma pýta: to čo máš za walkmen? Ja som nechápal, lebo vtedy som nevedel, čo to je walkmen, ale moja mama sa smiala a teda vysvetlila lekárovi, že čo to mám. I napriek tomu, že mám v tele zavedenú kanylu cez ktorú mi ide inzulín do tela, i napriek tomu, že mám v tele zavedený senzor, ktorý mi monitoruje hladinu cukru v krvi, dokážem žiť rovnako, ako moji spolužiaci. Moja sladká choroba ma učí k zodpovednosti, život s ňou je pre mňa ťažký, som dieťa, ale mám pri sebe ľudí, ktorí ma podporujú a pomáhajú mi. Ďakujem pánu Bohu, mojej rodine, lekárom, sestričkám, organizáciám, ktoré pomáhajú ľuďom s diabetom, pani učiteľke, aj pani vychovávateľke a v neposlednom rade som vďačný pánovi Frederickovi Bantingovi, ktorý vynašiel inzulín, vďaka nemu môžem naďalej žiť svoj sladký život.